Život je pestrý. Každý deň je iný. Aj vtedy, keď sa nám zdá, že sa podobajú ako vajce vajcu. Niekedy sa nám to páči. A niekedy zase nie. To, čo sa deje, sa nás stále dotýka. Vyžaduje si našu pozornosť a našu rekciu. Aspoň si to tak myslíme. A ak si to aj nemyslíme, aj tak nevieme v sebe zastaviť pocity, ktoré sa cez nás každú minútku ženú. Tie príjemné nás pohládzajú. S tými negatívnymi sa púšťame do boja. Občas vyhrávame. A občas vyhráva protihráč. Prevalcuje našu pohodu, radosť, šťastie, sebavedomie, aj sebalásku. Ak prehrávame boj s pocitmi čím ďalej častejšie, je ČAS. Je čas nebyť na všetky trápenia sama a NAVŠTÍVIŤ PSYCHOTERAPEUTA.

Áno, presne viem, čo sa nám teraz preháňa hlavou. „Ja to zvládnem sama.“, „Nie som predsa bláznivá!“, „Kde na to mám zobrať čas (peniaze)?“, „Nebudem predsa so svojimi vymyslenými problémami otravovať niekoho, koho ani nepoznám.“
T a k  a  t e r a z  sa na tieto myšlienky z hlavy pozrieme iným pohľadom, súhlasíme? Myšlienka  „Ja to zvládnem sama“  je síce ušľachtilá a hrdinská, ale ako raz povedal môj kolega – nie je vojna, nepotrebujeme hrdinov. Ak nás trápi kašeľ, boľavé koleno, nepočujeme dobre na ucho, zájdeme pre pomoc za odborníkom. Prečo považujeme svoju bolesť na duši za niečo, s čím netreba navštíviť odborníka? Veď keby sme to zvládali  s a m y , sme väčšinu našich dní happy a ladne si plynieme životom.  

„Kde na to mám zobrať čas (peniaze)?“. Terapeutické sedenia trvajú 50 minút. Je to preto, aby bol klient trošičku časovo obmedzený a nenápadne prinútený naplno využiť svoj limit a čo najskôr sa dostať k jadru veci. Viem, že ešte musíme pripočítať nejaký čas strávený na ceste k terapeutovi. Ale rozdávame svoj čas všetkým okolo nás, tak ho doprajme aj sebe. V konečnom dôsledku bude naša pohoda aj darom pre naše okolie. A peniažky? Nájdime si v našom okolí psychoterapeuta, ktorý má zmluvu s našou zdravotnou poisťovňou a nebudeme platiť ani cent.

Myšlienka „Nebudem predsa so svojimi vymyslenými problémami otravovať niekoho, koho ani nepoznám“ je v podstate nelogická. Pri psychoterapii ide práveže o to, aby človek, ktorý pomáha, bol  n e s t r a n n ý . Kamarátka je síce fajn a môžeme sa jej so všetkým zdôveriť, ale nikdy nebude objektívna. Veď nás má rada. A ani nie je odborník. Vyštudovala možno ekonómiu. Takže jej nedáme  opraviť naše auto a ani našu dušičku, nie? Psychoterapeut študoval práve preto, aby sme jedného dňa mohli zaklopať na jeho dvere a s dôverou v jeho odbornosť sa s ním poradiť. Určite môžeme veriť tomu, že naše myšlienky a pocity nebude považovať za vymyslené.